Spomíname
Besinka I.
Besinka I. je dvoj ročná Euroázijská (Karpatská) vlčia slečna veľmi milej a pravej vlkovskej povahy. Je dcérou Arga a Astinky, rovnako narodená v Zoo ako jej rodičia. Klasicky je zvedavá, zároveň no plachá ako každý správny vlk. Mám ju veľmi rada, lebo je kontaktná, o všetko sa živo zaujíma a myslím, že sme si celkom rozumeli. Za tú krátku dobu čo som ju poznala ma mnohému naučila a verím, že rovnakým prínosom bola aj pre verejnosť, kde sa rada a často zúčastňovala rôznych vlčích besiedok, kde vyvracala mýty o krvilačných vlčích beštiach. Žiaľ, keď sa blížila ku tretiemu roku života, stala sa jej nehoda s porezanou packou, ktorú odmietli veterinári liečiť s odôvodnením "že si to divoké zviera vylieči samo"....Žiaľ asi zabudli na fakt že hoc sa vlk javí ako divoké zviera asi ním nebude keď sa nenarodilo vo voľnej prírode. Besinka tak bojovala s vážnou infekciou, s ktorou na smútok nás všetkých svoj boj prehrala. Navždy však ostane v našich spomienkach a ďakujem jej za všetko čo mi ukázala.
Elza
Elzička bola úžasná Aljašsko-kanadská biela vlčica povodom z Brnenskej zoologickej záhrady. V mladosti prežila nádor mliečnej žľazy a dožila sa krásneho veku 17 rokov. Žiaľ, ako to už pri starenkách býva aj Eličku začali v tomto krásnom veku pomaly opúšťať sily a 17.2. 2011 nás táto srdcom neustále mladá biela kráska opustila. Elzička bola veľmi temperamentná a svojská, tvrdohlavá ako všetci vlci, no ak si Vás raz zamilovala bola vašim priateľom až do konca. Za to že som ju mohla spoznať aspoň ten jeden krát majiteľom a Elzičke zo srdca Ďakujem! Bol to nezabudnuteľný zážitok, ktorý si zo sebou ponesiem navždy.
Uro-Matsi
z Bojnickej ZOO
Bojnická Zoo. Tak tu je jeden z mojich milovaných vlčích kamarátov. Volá sa Uro a napriek tomu že vyzerá na 6-7 rokov, má už plných 16! Priviedli ho do Zoo v roku 1994 z akejsi dediny na Orave. Vzala si ho rodinka ako "domáce zvieratko", no keď milý Uro dosiahol puberty, začal skúšať mžnosť zmeny vo svojom hierarchickom postavení v rodine a tí ľudia to nezvládli. tak ho dali previesť do Zoo. Do minulého roku som nevedela ako sa vlci volajú a tak som svojho miláčika nazvala Matsi, čo v jazyku čiernonožcov znamená milý a priateľský. Dnešným rokom (2013) Matsi dosiahol nádherného veku 18 rokov! Nikto tomu nerozumel, pretože na tak pokročilý vek bol Matsi v neskutočne dobrom zdravotnom stave, hoc vekom slabší, ale stále plne zdravý! Do tejto Zo chodievam od mala a celým mojim dospievaním ma tento vĺčik sprevádzal. V minulosti keď ohradu tvorilo len pletivo a nie sklo s drevom ako dnes, stále som ho hladila (ako jediné dieťa som sa ho nebála!) a raz sme vymysleli hru s kŕmením trávou. Pchala som mu steblá trávy cez pletivo a on si ich bral a žužlal. Bolo to skôr zo zábavy ako z hladu, no mňa to vtedy veľmi bavilo. Keď som ho posledný krát navštívila v Zoo, pustili ma do jeho výbehu. Samozrejme sa v jeho výbehu nachádza malá chodbička z pletiva pre ošetrovateľov v ktorej som ostala (nechcela som aby mal pocit že mu niekto vstupuje na jeho územie). Chvíľu chodil dookola pomerne nekľudne a keď som si čupla aby osm ho odfotila, aj si povrčal a ja som nevedela ako sa mu pripomenúť, pretože na slová nijak nereagoval. Až mi napadla tá tráva z detstva. Tak som bola ušklbnúť pár stebielok a prestrčila ich cez pletivo a čuduj sa svete čo sa nestalo! Matsi sa prestal hrbiť aj vrčať a začal vetriť, akoby sa rozpamätával povolil napätie v chvoste ktorým si zakýval zo strany na stranu, prišiel ku pletivu, zadíval sa na mňa a zobral si ztávičku! Od toho momentu s ami nechal pohladiť (na čo ošetrovateľka značne zbledla pretože sa práve vtedy vrátila, no nič sa nestalo a keďže osm nechcela aby mala problé, nechala som už Matsiho tak. Rozlúčili sme sa dlhým pohľadom a ja som šla fotiť ich ový prírastok, vlka Lesana (taktiež odobratého z nedobrých podmienok, ale o ňom bude viac v jeho karte). Problém bol v tom, že vždy boli dve vlčie okhrady pri sebe a jedna malá akoby odchytová vzadu v lese. Matsi bol v jednej, druhý vlk Akai v druhej a vzadu bol mladý energiou nabitý Lesan. Bavila som sa s ošetrovateľmi o tom, že hoodtiaľ budú musieť premiestniť a výrazne som ich upozornila aby za žiadnu cenu neurobili tú chybu, že pustia Lesana ku starému Matsimu! Ešte keby to bola vlčica tak nooo dobre možno by to fungovalo no aj pri takomto vypustení s avlci najprv oboznamujú cez pletivo. Vravela som im že keď nemajú viac miesta, tak aby spojili Akaia s Matsim, pretože oni spolu vyrastali celú tú dobu čo sú tam, takže sú na seba pomerne navyknutý. Ošetovatelia súhlasili štýlom "dobre, dobre nemysli si že si najmúdrejšia...". Tak som sa nakoniec poďakovala za rozhovor aj fotenie, opustila Lesana a s Matsim sa rozlúčila krásnym dlhým pohľadom z očí do očí. Keď som Zoo navštívila po pol roku (na všech svätých 2013), dozvedela som sa, že Matsi uhynul. Hneˇdprvá moja otázka bola "Však ste ku nemu nedali toho mladého vlka?" Ošetrovateľka veľmi nerada prikývla...Koľko nadávok mne preletelo vtedy hlavou to s anedalo ani porátať! Upozorňovala som ich na to, že mladý vlk starého zabije, ale samozrejme ako to už býva zvykom, pokiaľ nemám 10 titulov pred menom aj za menom nikto moje slová neberie vážne a tak na to doplatil chudáčik Matsi a aj celá Zoo... Každopádne bude tento pre mňa unikátny vĺčik v mojich spomienkach navždy ako prvý vlk, ktorého som sa kedy dotkla a ktorý ma sprevádzal ako rpiateľ na ceste môjho zatiaľ krátkeho života. Ako pocta Matsimu vyšiel článok o zaobchádzaní s vlkmi v zoologických záhradách s jeho fotografiami.
